Sedela som na zastávke oproti nej a pozorovala ju..Bola tak neuveriteľne krásna svojou nedokonalosťou. Nezáležalo jej na tom že stoji jednou nohou v kaluži a že rifle čo mala oblečene boli z minulo ročnej jesennej kolekcie..skratka len si tam tak sedela, hrala sa s vrkočom a uprene hľadela na jeden bod. Snažila som sa zistiť kam tak uprene hladí..ale ona nehľadela nikam. pozerala sama do seba a tým nepríčetným pohľadom len upozorňovala na fakt že v skutočnosti ani nie je kam pozerať pokiaľ nevidíte veci cez svoje vlastne vnútro a cez svoje svedomie. Hodnú chvíľku vyzerala tak, že nikoho okolo seba nevníma. Bola neskutočne smutná a uplakaná , keď zrazu pristúpila ku mne a razom sa ma opýtala: ,,Aká som ?“ Ostala som zaskočená a nepochopila som jej pohotovosť. Ju nič iné nezaujímalo. Trápila sa nad sebou samou a nevedela pochopiť čo je za človeka..začala som sa pýtať a ona začala rozprávať. Z jej slov išla láska a zároveň nejaká nejasná nevraživosť, ktorú som sama nedokázala pochopiť ale vedela som že ona mi to svojim neskutočným opisom vecí a situácií razom priblíži...Vedela sa krásne hrať so slovami. Rozprávala tak pútavo, zaujímavo a hlavne dlho, že by ste ju počúvali s otvorenými ústami aj keby rozprávala len tak do vetra. To dievča sa smialo cez slzy a v jednom kuse si popravovala tie nezbedné vlasy, ktoré jej padali do čela. Oči sa jej leskli od únavy a vyčerpanosti. Vravela že neodíde z miesta kým nedostane odpoveď na svoju otázku. Vraj nemá aj tak kam isť. Jej príbeh bol veľmi zaujímavý, mala viac rokov ako na prvý pohľad vyzerala a dvakrát viac skúseností. Nemala najkľudnejší život napriek tomu že v ňom mala všetko po čom túžila. Prišiel jeden jediný okamih a stratila všetko, ostalo jej len srdce plné lásky ktorú nebolo komu dať. Ten príbeh rozprávala tak nadšene a so zápalom až som miestami nevnímala či sa medzi vetami aspoň raz nadýchla. Zrazu na mňa hodila ten istý vyčítavý pohľad, rozplakala sa a znova sa ma opýtala aká je ??! ,,Som zlý človek ?“ , znela otázka smerovaná mne...Ona nevedela pochopiť, čo robí zle že nie je rovnaká ako všetci ostatní, že sa jej nepáči dnešný pokazený spôsob života a nech sa pre hocikoho akokoľvek snaží, akoby jej skutky nebolo vidno a nevie sa dopátrať toho tepla po ktorom tak túži. Má strach začať dôverovať ľudom, pretože ju v mnohom sklamali, ale chcela by. Potrebuje aby jej niekto ukázal, že to čo robí, robí správne a že nič z jej úsilia nie je zbytočné. Bojí sa úplne oddať tomu po čom túži, lebo vraví že všade vidí vlkov ktorý čakajú na jej chybu a ona znova všetko stratí. Akoby v tej chvíli prežívala svoj príbeh úplne od znovu len z opačného konca. Miestami som jej absolútne nerozumela čo mi tým všetkým chce povedať, ale ona tak silno verila slovám, ktoré vravela. Verila v zmysel toho prečo je tu a nie inde. Verila, že Boh s ňou má plán, len stále nerozumela aký, keď všetko čo robí je podľa nej správne,. Možno, ak by začala robiť všetko naopak, začali by sa veci meniť, ale to by už nebola ona. A ak nevie niekto vycítiť dobro, tak je zbytočné sa trápiť. Uplynie čas a vyschnú aj premočené tenisky, vietor uschne slzu padajúcu po líci a stretne človeka ktorý jej pohľadom vysvetlí kto je. Razom zabudne na mňa ako mi rozprávala príbeh svojej nepochopenej existencie..
A tak plynie čas..čas ktorý všetko mení a dáva nádych zajtrajšku a novému dúfaniu. To dievča nemalo nič... no zároveň malo úplne všetko. Malo veľkú silu a odvahu niečo zmeniť. A hlavne mala jednu cennú vlastnosť. ..Chcela napraviť seba, a tak pohnúť celou sústavou figúriek ktoré jej do cesty priniesol život.
